Londýn/Brusel 27. augusta 2020 – Cieľ Európskej únie (EÚ) zvýšiť využívanie zeleného vodíka môže zostať len fantáziou, pokiaľ nebude schopná nájsť miliardy investícií a presvedčiť členské štáty, ktorých ekonomiky poznačila pandémia, aby tento úmysel podporili. Analytici oslovení agentúrou Reuters považujú vybudovanie súvisiacej infraštruktúry za doteraz najväčšiu výzvu pre EÚ v jej úsilí o dekarbonizáciu.
Minulý mesiac Európska komisia (EK) načrtla plán na rozšírenie výroby a využívania „zeleného vodíka“ – bezuhlíkového paliva vyrobeného elektrolýzou, využívajúc obnoviteľnú energiu z vetra a slnečnej energie, ktorá rozdeľuje vodu na vodík a kyslík.
Jej cieľom je rozšírenie európskych projektov ekologického vodíka vo všetkých znečisťujúcich odvetviach – od chemického po oceliarsky priemysel -, aby sa dosiahla klimatická neutralita do roku 2050 a EÚ sa stala lídrom na trhu, ktorý by mal podľa analytikov dovtedy dosiahnuť hodnotu 1,2 bilióna USD.
Podľa splnomocnenca holandskej vlády pre vodík Noea van Hulsta ide od začiatku o náročnú záležitosť. “Potrebujete všetko: rozšírenie výroby a zvýšenie dopytu súčasne, musíte mať zavedenú infraštruktúru. Veľa vecí sa musí stretnúť,“ skonštatoval.
Ťažký priemysel v Európe každý rok spotrebúva milióny ton vodíka, väčšinou sa však vyrába z uhlia alebo zemného plynu. Zelený vodík je oveľa drahší ako šedý vodík, vyrábaný z fosílnych palív či modrý, ktorý sa tiež spolieha na uhľovodíky, ale súvisiace emisie sú zachytávané.
Podľa banky Barclays by globálne kapitálové náklady len na výrobné zariadenia zeleného a modrého vodíka mohli v nasledujúcich 30 rokoch dosiahnuť viac ako 420 miliárd eur. Dodatočné investície do infraštruktúry vrátane distribučných sietí by mohli toto číslo zdvojnásobiť na 840 mld. eur.
Analytici tvrdia, že táto výzva môže byť doteraz najťažšou z mnohých snáh Európskej únie o zníženie emisií uhlíka. „Táto infraštruktúrna výzva je potenciálne oveľa väčšia ako v prípade iných technológií, ktoré sa v súvislosti s dekarbonizáciou objavili v priebehu posledných 10 až 15 rokov,“ uviedol Ben Gallagher z konzultantskej firmy Wood Mackenzie.
Európske spoločnosti podľa nej avizovali projekty zeleného vodíka v objeme 9,4 gigawattov (GW), pričom väčšina z nich je naplánovaná do roku 2030. Analytici predpokladajú, že niektoré projekty zlyhajú, čo znamená, že ich musí byť dva až trikrát toľko, aby sa podarilo dosiahnuť predbežný cieľ EÚ, ktorým je dosiahnutie kapacity 6 GW do roku 2024.
Pri bežnej úspešnosti 20 – 30 %, ktorú veľké infraštruktúrne projekty dosahujú v procese od skúmania uskutočniteľnosti k pozitívnemu investičnému rozhodnutiu, by si dosiahnutie cieľa EÚ do roku 2024 vyžadovalo, aby sa do začiatku roku 2021 pripravovalo projekty s kapacitou 20 – 30 GW, tvrdí Martin Lambert z Oxfordského inštitútu energetických štúdií.
Podľa Reuters bolo doteraz k dispozícii málo ekonomických podnetov na prechod na čistejšie formy vodíka. Údaje EK ukazujú, že najlacnejší šedý vodík stojí 1,5 eura na kilogram, modrý vodík 2 € a zelený do 5,5 €/kg.
Najmenej dve tretiny nákladov na výrobu vodíka predstavuje energia, čo znamená, že ekologický vodík by sa mal zlacňovať, keďže náklady na energiu z OZE ďalej klesajú.
Potrebné je však aj rozšírenie malého odvetvia výroby ekologického vodíka, analytici preto tvrdia, že vlády budú musieť zapojiť stimuly, aby ľudia zelený vodík začali využívať.
Mohli by zahŕňať kvóty na jeho použitie v priemysle alebo zmluvy, ktoré by developerovi projektu garantovali ceny uhlíka bez ohľadu na jeho cenu v systéme európskeho obchodovania s emisiami.
„Zatiaľ čo tvorcovia politík v EK môžu načrtnúť svoju víziu, je na členských štátoch, aby ju implementovali v praxi,“ hovorí Mike Parr, riaditeľ poradcov PWR, podľa ktorého štáty predstavujú „bariéru“. „Ak stimuly neexistujú, alebo ich členské štáty neumožňujú, nestane sa to,“ tvrdí s tým, že podobnú ambíciu na strane štátov v súčasnosti nevidí.
Podpora podľa analytikov existuje v priemysle, ktorý reaguje na politický a akcionársky tlak na znižovanie emisií a očakáva, že vodík zachráni obchodné modely, ktoré by sa mohli stať zastaranými.
Vodík predstavuje aj veľkú technickú výzvu, pretože je menej hustý ako zemný plyn a musí byť bezpečne stlačený, skladovaný a dávkovaný v priemyselných prevádzkach alebo čerpacích staniciach pre vozidlá. Môže využívať existujúcu infraštruktúru, bude však potrebovať aj novú.
Jedenásť európskych spoločností z odvetvia plynárenskej infraštruktúry, vrátane španielskeho Enagásu, holandskej Gasunie a talianskeho Snamu vypracovalo plán vodíkovej siete, ktorá by mala do roku 2030 dosiahnuť 6800 a do roku 2040 dokonca 23.000 km.Tri štvrtiny z toho by mala tvoriť konvertovaná plynovodná sieť.