Bratislava 17.mája 2020- Slovenské plynárenstvo si v tomto roku pripomína viaceré výročia. Dve z nich sa týkajú osobností, ktoré sa významnou mierou podieľali na tom, že Slovensko má v súčasnosti dôležité postavenie na plynárenskej mape Európy.
Ján Medlen
Prvým z nich bol Ján Medlen, ktorý sa narodil 7.januára 1870 v Gbeloch. Prostý a pracovitý roľník kúpil v roku 1910 pozemok v časti katastra Dúbrava, necelé tri kilometre od Gbelov. Bol to síce veľký kus zeme, ale zavodnený a vyžadoval si veľké úsilie pri jeho zúrodnení. Medlen začal pôdu odvodňovať a keďže nechcel strácať čas presunmi, postavil si na ňom chyžu so slamenou strechou. Neúnavne kopal hlboké kanály až do jedného jesenného dňa, keď si v rámci pauzy išiel zapáliť. Profesor Konštantín Čársky, ktorý zmapoval jeho život, napísal, že ešte horiacu zápalku hodil na dno kanála. „Celé dno zrazu horelo modrým plameňom. Šťastie, že mal premočené čižmy a šaty. Bol by si nohy popálil,“ napísal Čársky. Medlen však prekonal strach a začal racionálne myslieť. V Chyži vykopal jamu, obstaval ju nepálenou tehlou a urobil veľmi jednoduché prívody, kanály prikryté doskami a zasypané hlinou. Nad jamu umiestnil pec a začal využívať zemný plyn. „Keď Medlen prišiel občas do Gbelov, chválil sa, že on ani jeho deti už nikdy nebudú potrebovať drevo na varenie, lebo majú večný oheň zo zeme,“ uviedol dobový kronikár.
Primitívne využívanie zemného plynu s nedostatočnými bezpečnostnými opatreniami napokon viedlo k výbuchu, ktorý rozmetal Medlenovu chyžu. Jej časti mali údajne dopadnúť aj na železničnú trať k Gbeloch. Medlen mal šťastie, nič sa mu nestalo, no o udalosti sa dozvedeli uhorské úrady a zakázali mu používanie zemného plynu. Medlen na to nedbal. Opravil si chyžu a vylepšil zachytávanie i odvádzanie plynu. Energiu z neho začal používať na kutie železa. Úrady však na ložisko zemného plynu nezabudli a v roku 1913 začal vŕtať s cieľom nájsť ropu. Navŕtané sondy odviedli na povrch plyn a ten zmizol z Medlenovej pece. Jeho pozemok napokon v roku 1915 vyvlastnili. Po prvej svetovej vojne ostalo v lokalite Dúbrava 56 ťažobných veží a 22 sond. Československá republika chcela ťažiť ropu a získať príjmy. Tak vznikla spoločnosť Naftové doly a Medlenovi ponúkli doživotný zamestnanecký pomer. Prijal ho, no len na krátko a vrátil sa k práci roľníka. Pri nej sa stále snažil o rôzne technické vylepšenia. Ku konca života trpel duševnou poruchou a stranil sa akejkoľvek spoločnosti. Zomrel 6.júna 1944. Gbelskí rodáci na neho nezabudli, pretože stál na začiatku doby najväčšej prosperity regiónu. Zhotovili mu v obci pamätník. V nedeľu 17.mája 2020 slúžili v tamojšom kostole na počesť jeho jubilea svätú omšu.
Július Nemessányi
Rok 2020 je zároveň výročím narodenia strojára, technológa, praktika, ale i profesora vysokej školy v obore strojnej techniky Júliusa Nemessányiho.
Narodil sa 5. augusta 1880 na Liptove, v obci Kvačany. Roku 1905 získal diplom strojného inžiniera na vojenskej technickej škole v Darmstadte. Už v priebehu štúdia sa dostal do praxe vo významných európskych i zámorských podnikoch. Slúžil v strojnom odbore rakúsko-uhorského vojnového námorníctva na Jadrane, v USA v železiarskej firme v Pittsburgu, ale i v ruskom meste Kramatorskaja v strojárskej spoločnosti. Osem rokov bol hlavným inžinierom bol v Uhorskej uhoľnej spoločnosti Tatabánya.
Jeho veľké technické znalosti a rozsiahla prax mu dovoľovali stať sa docentom, suplentom a neskôr i riadnym profesorom Slovenskej vysokej školy technickej, na ktorej prednášal už od jej vzniku. Od roku 1921 sa stal profesor Nemessányi riaditeľom bratislavskej plynárne a vodárne, spojených do mestského podniku s názvom „ Závody na vodovod a osvetlenie mesta Bratislavy“, ktoré zahrnovali i ďalšie činnosti, napríklad propeler do Petržalky, výrobňu ľadu a podobne.
Jeho život v tejto významnej funkcii bol naplnený i odbornou angažovanosťou v Plynárenskom a vodárenskom združení Československa v Prahe. Od roku 1934 bol i predsedom tohto združenia, zorganizoval v Bratislave pod patronátom mesta tri celoštátne zjazdy. Toto združenie je predchodcom dnešného Slovenského plynárenského a naftového zväzu.
Pre mesto Bratislavu vykonal obrovský kus práce na poli technickom i kultúrnom. Málo sa vie, že profesor Nemessányi bol autorom projektu prvého zimného štadiónu v Bratislave, na mieste, kde i dnes stojí Zimný štadión Ondreja Nepelu.
Posledné najplodnejšie roky aktívneho života prežil v Bratislave, kde zastával technické funkcie vo výrobných sférach i v oblasti riadenia. Bol profesorom Slovenskej vysokej školy technickej. Zúročoval takto množstvo skúseností z pôsobenia v zahraničných strojárskych a technologických podnikoch už v čase štúdia i po jeho ukončení.
Riaditeľom vodárne a plynárne bol, s prerušením počas 2. svetovej vojny, spolu 25 rokov. Po skončení vojny však riadil už iba plynáreň. Bratislavskí plynárnici sa s ním stretli naposledy v septembri 1956 pri príležitosti osláv 100. výročia založenia bratislavskej plynárne, kde mal príhovor. O rok na to profesor Nemessányi zomrel. Dnešná generácia naň s úctou spomína a zaraďuje ho medzi osobnosti, tvoriace piliere československého i slovenského plynárenstva.
Bratislavským plynárnikom a vodárnikom je najznámejšie jeho pôsobenie ako riaditeľa združeného mestského podniku, ktorý mestu zabezpečoval dodávky vody, svietiplynu, dunajský prievoz Propeller do Petržalky, výrobu ľadu, verejný kúpeľ a plnenie tlakového svietiplynu ako pohonnej látky pre automobily. Centrála riadenia tohto komplexu bola v administratívnej budove v areáli na Kollárovom námestí, kde boli okrem kompletnej plynárne i zariadenia pre vodáreň. V roku 1934 profesora Nemessányiho poverili viesť vybudovanie novej mestskej plynárne na okraji mesta. Nová plynáreň sa začala stavať na pozemku Mlynské nivy, kde už od roku 1912 stál plynojem. V roku 1936 dokončili novú plynáreň. Areál na Kollárovom námestí zostal vodárňam, plynáreň sa na Mlynských nivách nachádza dodnes.
Životopis profesora Nemessányiho mohol vzniknúť vďaka jeho dcére pani Bellovej, ktorá v roku 2002 poskytla rodinné materiály Slovenskému plynárenskému múzeu. Poďakovanie patrí aj Jánovi Klepáčovi, bývalému výkonnému riaditeľovi SPNZ a jeho otcovi – plynárnikovi, taktiež s koreňmi na Liptove, priam v obci Kvačany!! Vďaka týmto ľuďom sme mohli oživiť túto významnú legendu slovenského plynárenstva.