Rím 15. januára 2021 – Samotná elektrifikácia nedokáže uspokojiť európske energetické potreby. Minimálne polovica európskych dodávok energie bude v roku 2050 pochádzať z molekúl. Európska politické debata nie je
pre zemný plyn príliš pozitívna. Plynárenstvo napriek tomu môže naďalej hrať úlohu, musí sa však transformovať, investovať do CCS a presviedčať o potrebe modrého vodíka. Tvrdí to Luca Franza, vedúci programu pre energetiku, podnebie a zdroje z talianskeho Inštitútu pre medzinárodné záležitosti a spolupracovník medzinárodného energetického programu Clingendael, ktorý nedávno publikoval štúdiu o tom, ako liberalizácia trhu v EÚ ovplyvnila jej plynové kontrakty s Ruskom. Jeho názory z rozhovoru pre Gas Transitions predstavil magazín Natural Gas World (NGW).
Pokiaľ ide o budúcnosť zemného plynu a plynárenstva, Franza vníma v Európe úplne novú situáciu. „Politickej agende začala úplne dominovať dekarbonizácia. Cieľ čistej nuly do roku 2050 je veľmi ambiciózny, ale zníženie o 55 % v roku 2030 môže byť ešte ambicióznejšie. A „musíme byť úprimní, to pre zemný plyn nevyzerá veľmi dobre,“ poznamenal.
Za pozitívum, ktoré vyplynulo z nedávnej diskusie o energetike pre plynárenský priemysel, považuje všeobecný konsenzus, že samotná elektrifikácia nemôže uspokojiť európske energetické potreby. Aj scenáre združenia Eurelectric, ktoré sú pre elektrinu veľmi priaznivé, podľa Franzu predpokladajú do roku 2050 60-percentný podiel elektriny ako absolútne maximum. Väčšina ostatných scenárov s takým vysokým podielom nepočíta.
„Môžeme s istotou povedať, že najmenej polovica dodávok energie do Európy bude v roku 2050 pochádzať z molekúl. Plynárenstvo môže na tomto trhu hrať úlohu, ale musí sa hlboko transformovať,“ hovorí Franza. Poukazuje na to, že „politická debata nie je pre zemný plyn príliš pozitívna. „Nezdá sa, že by plynárenstvo získalo veľkú politickú podporu. Politici sa nestavajú proti plynu, ale ani ho nepodporujú. Môžete robiť CCS a vyrábať modrý vodík, ale musíte si to urobiť sami, pretože my, tvorcovia politiky, uprednostňujeme zelený vodík,“ skonštatoval.
Je podľa neho na škodu, že „sme doposiaľ nezaznamenali výrazné rozšírenie CCS. Potom by sa plynárenský priemysel mohol v diskusii predstaviť inak.“ Franza nabáda plynárenský priemysel brať vážne otázku metánových emisií, investovať do CCS a tiež „naďalej hľadať vládnu podporu a presvedčiť tvorcov politík, že existuje priestor pre modrý vodík“.
Franza je presvedčený, že modrý a zelený vodík nie sú konkurenciou. „Mali by sa navzájom posilňovať. Musíme vybudovať úplne nový energetický systém od nuly. Upstream, midstream, downstream. To je obrovská výzva. Hlavná vec je spustiť tok molekúl. A vybudovať vodíkovú kostru, ktorá to umožní,“ myslí si.
Skutočný potenciál zeleného vodíka je však podľa neho stále nejasný. „Ak pôjdeme k hlbokej dekarbonizácii s obrovským množstvom obnoviteľnej energie potrebnej pre elektrinu a zelený vodík, mohli by sme naraziť na problémy s dostupnosťou pôdy v Európe,“ zdôraznil s tým, že napríklad Taliansko chce túto tému riešiť dovozom vodíka zo severnej Afriky, kde sa dá vyrobiť za 3 až 5 centov za kWh, pričom do roku 2030 by to malo byť za 1 cent. „A existuje veľká kapacita potrubia na prepravu do Európa: 60 GW,“ pripomenul Franza.
Vo svojej štúdii „Politicko-ekonomický rozmer transformácií v EÚ. Ruské mechanizmy obchodovania s plynom“ sa venoval aj európskej liberalizácii trhu s plynom. „Doteraz bola táto téma vždy skúmaná z firemného pohľadu. Pozrel som sa na to, ako liberalizácia ovplyvnila dovozné náklady EÚ a vývozné príjmy Gazpromu – a ako to ovplyvnilo politické a hospodárske vzťahy všeobecne. “
Po abstrahovaní od ďalších vplyvov trhu Franza zistil, že liberalizácia síce priniesla Európe úžitok, ale iba skromný. Európa vďaka nej v rokoch 2009 – 2018 ušetrila od 3 do 6,8 miliárd eur ročne na dovoze ruského plynu z Ruska a prechodu od indexácie na rope k indexácii na plynárenských huboch. „Vo vzťahu k celkovým nákladom na dovoz energie do EÚ nie sú úspory na plyne žiadnou zásadnou zmenou,“ tvrdí Franza. Podobne pre Rusko „to malo negatívny vplyv. Ale v porovnaní s celkovými ruskými štátnymi príjmami z ropy a zemného plynu a celkovým vývozom nie veľký.“. Ropa je podľa experta pre Rusko oveľa dôležitejšia ako plyn.
„Celý dôraz na plyn ako na politický problém nie je podložený faktami,“ hovorí Franza. „Počúvame veľa o tom, ako má nákup plynu z Ruska túto krajinu obohacovať. Ale efekt sa veľmi preceňuje,“ dodal.
Zemný plyn sa podľa neho stal obeťou geopolitických tendencií, ktoré sa objavili zvonka. Samotný plyn nie je „jablkom sváru“, tvrdí odborník. Verí, že je v záujme globálneho plynárenského priemyslu čo najviac odpolitizovať plyn. Politika by nemala zasahovať do obchodu s plynom. Patrí sem Nord Stream 2, ktorý iba vytvára ďalšie možnosti, a tým prospieva Európe. “
Franzova štúdia tiež dospela k záveru, že samotná liberalizácia nestačila na to, aby sa plyn stal konkurencieschopný s uhlím a obnoviteľnými zdrojmi a fundamenty globálneho trhu s ropou a plynom mali oveľa väčší vplyv. „Práve kolaps cien ropy v roku 2014 a revolúcia bridlicového plynu a LNG spravili plyn konkurencieschopný. Plus nadmerná kapacita na dovoz LNG vybudovaná z verejných dotácií,“ vysvetľuje expert.
Poznamenáva, že hoci liberalizácia hlboko ovplyvnila povahu zmluvných vzťahov medzi EÚ a Ruskom v oblasti plynu, „je pozoruhodné, že dlhodobé zmluvy stále žijú a fungujú“, podobne ako indexácia na rope „v tom zmysle, že ceny ropy stále ovplyvňujú ceny plynu“. Dlhodobé zmluvy prežili vďaka flexibilite, ktorú ponúkajú. Až do koronakrízy sa stále podpisovali nové dlhodobé zmluvy, ktoré mali podporiť investície, teraz sa však model zmenil: „Už to nie sú zmluvy ´od bodu k bodu´. Aj vo východnej Európe musel Gazprom po protimonopolnom konaní zmeniť dodávky. Teraz, keď molekula vstúpi na hranice EÚ, stratí nad ňou kontrolu,“ tvrdí Franza.
V tejto chvíli má podľa neho Európa veľmi pohodlnú pozíciu na medzinárodnom trhu s plynom. „Pokiaľ ide o bezpečnosť dodávok, okrem obáv z tranzitu cez Ukrajinu si Európa užívala a užíva ideálne podmienky. Získava flexibilný LNG, ktorý Ázia neabsorbuje. Ďalšími dodávateľmi sú subjekty nasledujúce ceny iných. Rusi nemôžu hrať hry. Uvedomili si to samozrejme a preferujú objem pred hodnotou, čo prospieva Európe,“ hovorí expert.
Európe tiež prospelo, že výrobcovia LNG v roku 2019 pokračovali v investovaní do nových kapacít aj napriek nízkym cenám, čo bolo veľmi prekvapujúce. „Urobili to, pretože predpokladali, že smerujeme k prudkému cenovému nárastu okolo roku 2025. Bolo to veľmi riskantné. Teraz, s dosahom COVID-19, je pravdepodobnosť výrazného a štrukturálneho nárastu cien plynu extrémne malá,“ zdôraznil Franza, podľa ktorého by mohol európsky trh zažiť vysoké ceny iba vtedy, ak by došlo k veľmi silnému oživeniu ekonomiky a krajiny ako Čína a India by masívne vsadili na plyn.
Foto: iai.it